Na Dni Európy, ktorý sa konal 9. mája v Európskom dome Bratislave, prijal Jakub Dlhopolec, žiak IV.C nášho gymnázia, cenu za prvé miesto v súťaži v písaní esejí na tému Budúcnosť Európy mojimi očami.
Jakub mal so spolužiakmi, ktorí ho sprevádzali, v rámci programu možnosť stretnúť sa a diskutovať aj so známym básnikom a všestranným kreatívcom Danielom Hevierom (ktorý mu cenu osobne odovzdal), s europoslancami Michalom Wiezikom a Ivanom Štefancom, s generálnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Martinom Klusom, alebo s Marcom Nemethom z projektu Dejepis inak. Aj týmto spôsobom dali o sebe, o našej škole, o projekte Ambasádorskej školy Európskeho parlamentu, ktorého sú súčasťou, rozhodným spôsobom vedieť.
Z Kubovho úspechu máme všetci obrovskú radosť, srdečne blahoželáme a prajeme jemu i ďalším členom tímu EPAS, aby „ukoristili“ ďalšie prvenstvo.
Jakub, šťastnú cestu do Štrasburgu!
Budúcnosť Európy mojimi očami
Jakub Dlhopolec
Starý kontinent nie je známy len pre svoju architektúru, vynálezy, umenie, filozofiu, ale aj pre konflikty, ktoré sa na ňom odohrávali. Po celé stáročia európske krajiny medzi sebou bojovali, dobývali alebo kolonizovali. Toto obdobie sa našťastie už pominulo. Pár múdrych hláv sa nakoniec spojilo a prišli na niekoľko hlavných dôvodov, prečo tieto spory vznikajú. Boje vystriedal spoločný obchod a spolupráca. Táto vízia sa stala skutočnosťou a nie je lepšieho dôkazu o jej funkčnosti ako to, že tu máme mier už vyše 70 rokov. Za tie roky sa do tohto európskeho projektu pripojilo niekoľko krajín a ďalšie pribúdajú. Európska únia má popredné miesta nielen čo sa týka štatistík zameraných na mier, zdravotníctva, ekonomických otázok, boji s korupciou, ľudských práv, výskume, ale aj zelenou energiou. Avšak to, že v porovnaní so životnou úrovňou iných častí sveta sa nám v súčasnosti žije dobre, až nadpriemerne dobre, ešte neznamená, že nie je čo zlepšovať.
Nad otázkami, ako by sa mala EÚ zlepšiť a ako bude vyzerať v budúcnosti, často premýšľam. Zvlášť v týchto ťažkých časoch, keď za našimi hranicami vrie konflikt obrovských rozmerov. Táto udalosť nás síce všetkých spojila, ale ktovie, ako dlho nám to vydrží. V európskych krajinách môžeme vidieť dlhodobo nárast extrému, ktorý síce nateraz utíchol, ale postupne bude znova naberať na sile. Extrémistické skupiny a politické strany idú proti naším hodnotám. Ľudské práva sa používajú maximálne na lacné politické frázy. V našich krajinách sme až príliš tolerantní k netolerantným, a týmto spôsobom im dovoľujeme rásť na sile. V budúcnosti by EÚ mala ráznejšie zakročiť voči politikom a režimom, ktorým nevonia demokracia alebo právny štát vo forme zníženia až zastavenia toku eurofondov, zmrazenie ich práva na veto, ktoré môže byť v konečnom dôsledku použité proti samotnej EÚ, alebo na zastavenie sankcií pre krajiny, ktoré sa zapájajú do porušovania ľudských práv, ako sme to mohli vidieť v minulosti. Ruka v ruke s týmto pracujú aj dezinformačné kanály, ktoré sú často kontrolované z totalitných krajín snažiacich sa podkopávať demokraciu a Úniu ako takú. Myslím si, že za úspechom dezinformácií a strán snažiacich sa o vystúpenie z EÚ môže byť aj neznalosť o fungovaní EÚ a jej aktivitách. Z vlastnej skúsenosti viem, že väčšina ľudí ani nepozná rozdiel medzi Európskou komisiou a Európskym parlamentom, a nie ešte vedieť o všetkých výhodách v našom členstve. Internetové stránky a profily na sociálnych sieťach zaoberajúce sa EÚ majú len minimálny dosah oproti druhej strane. Verím v to, že sa Európske orgány zlepšia v komunikácii s obyvateľmi a celkové povedomie o jej aktivitách bude len rásť. Problematika by sa mohla vyriešiť aj výučbou kritického myslenia alebo lepším bojom s hybridnými hrozbami.
Jednou z ďalších vecí, ktoré si predstavujem v budúcej Európe, je čo najväčšie zastúpenie zelenej energie z celkovej spotreby EÚ. Podpora výskumu a skoré využitie výsledkov a technológií by z nás mohla urobiť svetového lídra v tomto obore a stať sa príkladom pre iné krajiny mimo EÚ. Takto by sme sa mohli stať menej závislými na krajinách s totalitným režimom, ktoré stále tvoria veľkú, ak nie väčšinovú časť dovezeného paliva. So stále menšou závislosťou by sme zároveň mohli popracovať na lepšej spolupráci s demokraciami okolo sveta. Lepšie radiť podnikateľom a investorom sa sústrediť na krajiny, kde sa dodržujú ľudské práva či demokracia. Zároveň by sme ale nemali odvrátiť pozornosť od krajín tretieho sveta, ktoré nemajú demokratické zriadenie. EÚ by mohla vypracovať plán na demokratizáciu týchto krajín, prostredníctvom či už finančnej alebo inej pomoci, ktorá by mohla povzbudiť tieto krajiny k reformám, odvrátenia sa od iných geopolitických hráčov s ich neslobodným režimom.
Jedna z vecí, čo nás pandémia naučila, bolo aj to, že ako Európska únia spolu dokážeme omnoho viac, ako keby sme mali fungovať samostatne. Tento obrovský ekonomický blok s viac ako 440 miliónmi obyvateľov dokáže vytvoriť omnoho väčší výtlak, ako len krajina s 5- či 50-miliónovým obyvateľstvom. V tejto spolupráci a jednote je skrytá naša budúcnosť či už v budovaní zelenej Európy, našej bezpečnosti alebo v presadzovaní našich morálnych hodnôt a ľudských práv, na ktorých si tak zakladáme. Práve v našich hodnotách je ukrytá naša sila. Bol by som rád, keby sme si v budúcnosti toto dedičstvo uvedomovali a vážili si demokraciu viac, ako predtým a videli v sebe omnoho viac ako len Slováka, Slovenku, Španiela, Španielku alebo Nemca, Nemku, ale hlavne aj Európana, Európanku.